Čo môžeme chápať pod pojmom užívať si život ? Nie je to relatívny pojem ? Pre každého z nás to môže byť niečo iné. "Človek môže robiť všetko, ale nie všetko osoží". Kde končí sloboda ? Tam kde začína sloboda iného človeka. Nežime ale separovane od iných. Žime tak aby sme žili pre ostatných. Všímajme si potreby iných ľudí.
Kresťan nie je len ten človek, ktorý je pokrstený, ba dokonca nemusí ním byť ani ten, kto dennodenne prechádza bránou kostola. Neskrývajme našu vieru za frázu, že dnes je iná doba, že dnes sa už tak nežije. Žime pre iných. Ak sa nachádzame v zložitej situácii položme si jednoduchú otázku. Čo by urobil Ježiš na mojom mieste. Povzbudzujme iných v ich trápení. Pomáhajme im a nehľaďme egoisticky len na seba a svoje potreby. Skúsme prijímať iných takých akí sú, nie takých, akých by sme ich chceli mať my - len preto lebo nám to tak vyhovuje. Nezabúdajme na to, že aj my sme ľudia hriešni. Slnko svieti na všetkých rovnako, nevyvyšujme sa preto nad iných. Nehľadajme smietku v oku svojho brata keď vo svojom máme brvno, ktoré prehliadame.
Všimnime si prvotných kresťanov za čias bezprostredne po Kristovi. Boli mučení za svoju pravdu. Boli týraní a nie raz dosvedčili svoju vieru svojim životom, ktorý položili za Krista. Sme aj my ochotní keby nás v tejto chvíli mali zabiť pre neho, dosvedčiť a vyznať že je nás Pán a že sa smrti nebojíme ? Každý kresťan by taký mal byť. Smrť by sme mali chápať ako príchod ku Kristovi. Otec mi od mala vravel:"Spravodlivý človek sa nebojí ničoho" A mal pravdu. Tento výrok mi ostal v pamäti. Som rád že mi ho ocko povedal. Snažím sa preto žiť tak aby som sa smrti báť nemusel. Veď čo nás môže odlúčiť od Ježišovej lásky ? ... Dennodenne zomierajú ľudia. Zaujímalo by ma, aká je ich posledná myšlienka. Kam idú po svojej smrti. Čo sa stane ak zomrieme my ? Zamýšľali ste sa niekedy nad týmto faktom ? Kam pôjdeme ? Správny kresťan sa nebojí položiť život za iného človeka, lebo v každom človeku vidí Krista. Pozerajme sa na ľudí aj my takýmto pohľadom. Ja viem, je to ťažké. Obzvlášť ak je nám tento človek nepríjemný, alebo nám ubližuje, či nám len nie je sympatický. Ale aj jeho miluje Boh. Nesúďte aby ste neboli súdení. Čo je to to súdenie - ? Aj to a najčastejšie práve to, že hovoríme o iných čo robia, ako to robia, bez dôvodu ich kritizujeme, možno v mysli až nenávidíme. Zbavme sa tohoto zlozvyku. Vždy keď niečo ideme povedať o tom druhom zamyslime sa nad týmito vecami : - chcel by som byť na jeho mieste, ak by niekto mal takto hovoriť o mne ?
- je to čo chcem povedať naozaj pravda ?
- čo tým vyriešim, ak to vytiahnem ? polepším nejako tomu človeku ? alebo sebe ? má vôbec zmysel to hovoriť ?
Ježiš nás nesúdi a mohol by to. Všetci sme ľudia hriešni. Kto je bez hriechu nech prvý hodí kameň. Spomínate si ?
Aké máme teda právo odsudzovať iných, keď sme sami možno 100x horší. Kresťan prijíma ostatných aj s ich chybami.
Tak v čom teda ešte spočíva význam žitia kresťanského života ? V uctievaní Boha v maximálnej dôvere jemu. Ak prijímame od Neho dobré veci, nemali by sme rovnako aj tie, ktoré sa nám navonok zdajú zlé. Ak Boh zošle na nás kríž alebo trápenie, hneď reptáme, kritizujeme a pýtame sa prečo. Pýtajme sa skôr otázku: Čo nás tým chceš naučiť Pane ? Majme na pamäti, že len cez kríž môžeme dojsť ku Kristovi. A každý náš kríž má svoj význam. Skúsme namiesto reptania, každé naše trápenie obetovať za tých, na ktorých nám záleží, za tých, ktorí sú nám tŕňom v oku. Ježiš niesol kríž bez reptania a v tom nám má byť vzorom. Čo vyriešime nadávkami, čo vyriešime mrzutosťou. Skúsme sami sebe položiť otázku. Ktorých ľudí mám radšej ? Tých ktorí sú dennodenne mrzutí, roznášajú vôkol seba nepokoj, a nelásku, alebo tých z ktorých aj napriek trápeniu vyžaruje pokoj a láska, tých, ktorí si aj napriek krivde na nich páchanej zachovajú úsmev na tvári ?
Ja hriešny človek osobne si myslím, že aj keď by som mal milovať každého rovnako, lepšie sa cítim v prítomnosti tých usmievavých. Preto aj my buďme takými usmievavými ľuďmi. Jeden úprimný úsmev niekedy pomôže viac ako mnoho prázdnych slov. My kresťania máme byť vzorom v dobrom aj zlom, aby sa ľudia nepohoršili ale mohli povedať: "hľa ako sa milujú". V tom je náš údel, robiť to čo robil náš otec. Nevyhovárajme sa na to, že je iná doba. Dobu robia ľudia. A tí ľudia sme teraz my.Len na nás závisí, ako budeme žiť. My tvoríme spoločnosť, ktorej súčasťou spolu s ostatnými ľuďmi sme. Vnášajme preto pozitívne svetlo a lásku - Krista do sŕdc iných ľudí. Žime tento život naplno aby nás v nebi mohol Kristus privítať s otvorenou náručou. Každý občas padne, aj Kristus padal, ale ostal nám vzorom v tom, že nie je hanba padnúť ale hanba ostať ležať. Vstávajme preto s jeho pomocou. Hlásajme ľudom evanjelium a keď to bude nutné tak použime aj slová. Človek, ktorý tento výrok povedal, určite vedel čo hovorí. Aby sme nehlásali vodu a víno pili. Viera sa najlepšie dosvedčuje činmi. Aby naše slová neboli prázdne. Zrekapitulujme si každý večer čo sme prežili. Koľko ziel sme spáchali a koľko dobra. Kde sme mohli pomôcť a nepomohli sme. Nehanbime sa, že sa nám budú smiať ak spravíme dobrý skutok alebo vyznáme vieru. Za toho človeka, ktorý sa hanbí za Krista za toho sa bude hanbiť Boh. Nech nám nezáleží na mienke ľudí ale hlavne na mienke Božej. Pretože žiadny človek nás nespasí ale Boh to už spravil. Je len na nás či prijmeme jeho obetu za nás.
Nechcem ľudí kritizovať, aj keď som takto možno začal. Chcem skôr vyzvať kresťanov aby žili svoju vieru naplno, nehanbili sa za to, že sú kresťanmi. Nežime pasívne ale aktívne. Nikto nevie dĺžku svojho pobytu na zemi. Využívajme preto čas, ktorý nám je daný naplno, aby sme na konci svojho života mohli s úsmevom na tvári odchádzať z tohoto sveta. Aby sme mohli byť šťastný, že sme niečo pre tento svet znamenali, že sme dokázali niečo, čo mohlo ostatným pomôcť, zmierniť bolesť. Na záver položme si každý otázku: Má z nás Boh radosť ? Žime preto tak aby z nás radosť mal.
